Môj úkryt

Na lúke je jeden obrovský strom. Je na kopci a pri ňom sa dajú zažiť tie najkrajšie západy slnka, aké si len človek dokáže predstaviť. Na strome, o vysoký konár je pripevnená jednoduchá hojdačka z dvoch lán, na ktorú si vždy sadnem, zavriem oči, rozhojdám sa a zabudnem na všetky myšlienky a problémy tohto sveta.
Na jar lúka rozkvitá tisíckami drubných, farebných kvetov a na strome ožívajú malé zelené jmné púčiky budúcich listov.
V lete, v tieni stromu sedím a pomaly vdychujem jemnú vôňu tepla a trávy.
Na jeseň je koruna celá sfarbená do červena a na zem padjú stovky listov. Fúka vietor a ja sa ukrývam za mohutný kmeň stromu.
V zime zas všetko pokryje množstvo bieleho a sviežeho snehu. Život akoby sa na pár chvíľ zastavil a vciťoval všetku tú prežitú krásu. Jemný prach dopadá na hojdačku, ktorá sa v mrazivom vánku hojdá sem a tam. Sponad bielych mrakov vykukne slnko, topí biele páperie, spod ktorého už vykúkajú prvé biele snežienky a vítajú jar.
Svet, ktorý žije sám, svet, ktorý žijem vždy, keď tento začne byť príliž rušný, stresujúci a uponáhlaný. Môj svet. Môj vysnívaný svet.