Príbeh jednej lízanky

Park v centre veľkomesta je miesto poskytujúce náhodné stretnutia pracujúcich s mladými zaľúbencami, študentov s bezdomovcami, detí s dôchodcami. Zeleň ponúka oddych a dotyk s vysadenou prírodou uprostred skleníka plného áut, škatulí z tehál s funkciu bývania, rušného vibrovania zvukov motorov a gaunerov strieľajúcich po sebe z detských pištolí. Preto rád zájdem počas obednej pauzy do parčíka, posadím sa na strom, zatvorím oči a snívam o živote na opustenom alebo aspoň málo osídlenom ostrove, kde by mi kokosy padali priamo na hlavu. Ale neutíchajúci chaos v hlave ma momentálne vrhá do víru pochybností a pamyšlienok, ktoré potrebujem bezpodmienečne pochovať. Otvorím oči a ignorujem vlastný nepokoj.
Oplatilo sa. Moju pozornosť zaujal malý chlapček, asi päťročný plus mínus dva roky. Rozoznávať vek detí mi nebolo žiadnou vyššou entitou prisúdené. Chlapec mal účes sťa pankáč, kockované kraťasy, ale najmä prilepený úsmev a bezstarostnosť na tvári. Bol slnečný čas obeda ideálny pre prechádzku nezamestnaného rodiča so synom. Matka stelesňovala opak chlapčeka. Hoc bola mladá, hlboké vrásky sa jej pýšili na čele a mrzutý výraz sršal z tváre apelujúc na ťažkosti mladej rodiny zmietajúcej sa v ohni ekonomickej krízy.
Chlapec znenazdajky potľapkal po boku staršiu dámu, ktorú by som si ani nebol všimol. Pani sa kostrbato obrátila k malému delikventovi a oči sa jej rozžiarili. Starý človek neľahko komunikuje, rád rozpráva, ale nenachádza spolurečníka. Zrejme toto tvrdenie prislúchalo i tejto babke, pretože radosť vystreľujúca z jej pohybov po oslovení chlapcom bola oslepujúca. Chlapček k nej vystrel ruku, roztvoril dokorán dlaň ukrývajúcu lízanku núkajúc ju týmto spôsobom neznámej. Babka sa chcela pozrieť na rozmazanú vecičku zblízka, a tak ju láskyplne zdrapla a priložila k očiam. V tom som začul hurhaj: "Koľkokrát som ti povedala, že sa nemáš rozprávať s cudzími ľuďmi! Už aj poď sem," matka schňapla pankáča a ťahala ho za sebou do diaľavy.
Neviem, či bola staršia paní taká slepá, či hluchá alebo inak obmedzená, ale v danom momente jej neschopnosť vnímať zmyslové fakty bola výhodou. Ostal jej úsmev na tvári napriek odvracaniu sa od jej osoby matkou a kráčala ďalej po prekvapujúcom zistení, že chlapček pred ňou už nestojí. Ba možno i pochybovala, či sa pri nej nejaký chlapček pristavil, lebo prílišná samota môže splodiť prekrásne ilúzie i strašidelné halucinácie. Avšak lízanka bola dôkazom pravdivosti nedávnej minulosti.
Ako paní kráčala, všimol som si, že nie je obyčajná, ba povedal by som, že priam pôsobí podivným dojmom. Polovicu hlavy mala natretú načierno, kým druhá časť sa hrdila nefalšovanou šeďou. Vyblednuté bledomodré tričko jej len tak tak zakrývalo pupok, s prižmúrenými očami som na nohaviciach rozpoznal dieru. A tá chôdza zo strany na stranu vyvolávajúca strach okoloidúcich o jej zdravie. Táto babka mi pripadala uletená a veru, chvíľu som i rozmýšľal, či neutiekla z liečebne pre duševne chorých.
Zoskočil som zo stromu v hlave s myšlienkou prenasledovania stareny, ktorú som i zrealizoval. Prečo som tak urobil, neviem. Možno som túžil uzrieť niekoho, kto si žije horšie ako tridsaťročný mládenec nútiaci partnerku súhlasiť s potratom.
Dlho som ju stopovať nemusel. Približne po sto metroch, ak nerátam ďalších päťdesiat, ktoré nabehala navyše vďaka jej nestabilným nohám odnášajúcim ju päť metrov doprava, inokedy zas tri kroky doľava. Zastávkou jej púte bol mladý pár, zrejme čerstvo zaľúbený, keďže sa neustále museli dotýkať kdekoľvek to situácia umožňovala.
Starena spustila monológ, ktorý som sa pokúšal zachytiť z neveľkej vzdialenosti.
"Prepáčte, že k vám prišiel bezdomovec. Úbohých tridsať korún mi postačí na to aby som mohla vkročiť do domu, kde ma nechajú prespať, dovolia mi umyť si vlasy, dostanem čisté oblečenie, teplé jedlo. Ako vidíte oblečenie síce nie je nové, ale je čisté. Nie je to najlepšie, ale bezdomovec je s tým nadmieru spokojný. Iba tridsať korún. Je mi ľúto, že musíte byť svedkami tejto úbohej situácie. Viete, keby mi neumrel syn, nebola by som na ulici," svojou rečou, perfektnou výslovnosťou a súvislým prejavom bez prestávok a zádrhelov ohúrila babka blízke okolie. Človek by si pomyslel, že je tento text stopercentne nabiflená a ak by sa v tejto chvíli so mnou niekto stavil, či prehovor ovláda i v angličtine, ruštine alebo inom jazyku, neváhal by som dať do banku päť Euro. Kto vie, či rozumela aspoň slovenskej verzii? Neprekvapilo by ma keby poznala naspamäť súbor slov bez významu. A videl som na ženskej polovici mladého páru, že jej behajú po mysli rovnaké idey. A prenikol som laserovým okom duše až do hlbokého bodu priepasti diabla v nej. A dievča sa usmievalo.
"Prepáčte, slečna, že musíte byť svedkom tohto poníženia," starena odpovedala na úškrn.
V tom mladý muž vytiahol peňaženku, z ktorej vydoloval drobné a vhodil ich do dlane bezdomovkine. Tá sa nespočetne veľakrát poďakovala a vykročila preč, no na malý moment sa ešte otočila tak, že hľadela priamo na dva páry očí, usmiala sa a podala im lízanku. Ako prejav vďaky.
"Prečo si jej dal peniaze? Veď iným nedávaš. Prečo si tejto dal? Podľa čoho to robíš? Nechápem to," pýtalo sa dievča zmätene.
"Aspoň sa pekne naučila prejav. V tom je ten rozdiel," utrúsil hrdo mladý muž.
Ale vedel som, že patrí k ľuďom neschopných činu, priživujúcim sa na konaní druhých. Nikdy nedarovala cent bezdomovcovi, i keď chcela. Rozhodnutie prenechala druhým a zviezla sa na ňom ako surfista na Havajskej vlne. Nevedela rozlíšiť, čo je dobré a čo zlé. Pes nasledujúci svojho pána. Bolo jej ľúto, že nevytiahla peniaze ona, no nevedela konať podľa svojho názoru. A možno to v jej prípade nebolo na škodu, lebo by porozdávala všetok svoj majetok.
Pár sa ďalej objímal, starena išla nevedno kam, ťažko povedať, či to aspoň ona tušila a mne končila obedná pauza. Čas pobrať sa do práce nenapĺňajúcej srdce a ničiacej posledné schopnosti mozgu.
Po pracovnej dobe na ceste domov počas splnu mesiaca prechádzajúc parkom, zazrel som na tráve niečo lesklé, odrážajúce svetlo osamotenej pouličnej lampy. S pocitmi nádeje v čosi zázračné, čo by vyplnilo tento deň i celý môj život, kráčal som k svietiacemu pokladu, no nebol som jediný pirát. Bola ta i bezdomovkiňa s obrovským náskokom. Zdvihla rozmazaný predmet a v svetle lampy sa rozžiarila rovnako ako čudo v jej rukách. Zvedavosť ma opäť hnala za ňou, neostýchal som sa byť voyerom špehujúcim človeka bez domova a nehanbil som sa.
Nezáležalo na tom, kam pôjdem, potreboval som iskričku nádeje, kúsok existencie. A práve tú som naivne našiel v lesknúcom sa predmete bezdomovkiných rúk. Pamätám sa, že by som bol schopný i okradnúť tú nemajetnú starenu pre kúsok šťastia.
Možno toľká viera v zázrak spôsobila, že som nebol prekvapený, znepokojený, ani zdesený, keď sme sa ocitli na cintoríne uprostred noci sprevádzaní strašidelnými zvukmi šuštiaceho lístia pripomínajúceho šuškanie si mŕtvych, ktorý akoby nás varovali pred vstupom na ich posvätné územie. Ale čo to hovorím? Na tomto mieste plnom vyhasnutých životov možno počuť maximálne praskanie kostí, ktoré sa rozpadávajú pod neustále zväčšujúcou sa váhou hliny, špiny i viny nových mŕtvych. Lebo každý človek nenesie iba svoju ťarchu ale i bremeno predošlých generácií. A kufor strastí bude čoskoro preplnený.
Z týchto úvah ma našťastie prebral ligotajúci sa predmet.
"Dobrý večer, pani! Je neskorý večer, cintorín o tomto čase nie je bezpečné miesto pre starenu, dávajte si pozor na vandalov," odvážil som sa pristúpiť k babke sťa šľachetný gavalier s cieľom zistiť, aký zázračný predmet uložila na hrob.
"Och, pane, tých vagabundov odstraším. Mladí sa boja vrások a podivných stareniek. I extrémisti. A tu, môj syn, potreboval uložiť do postele."
"Váš syn určite sladko spí," odpovedal som rozpačite.
"Áno, dnes sa usmieva. Mali sme šťastní deň. Už dlhý čas sme si nežili ako tento štvrtok. Chcela som mu odtrhnúť kvetinku, aby mu voňala a necítil len pach hliny. Na ružičku z kvetinárstva som nemala peniaze a ničiť ďalší život nemá zmysel. Ale hľa, Maroško miluje lízanky a tú najsladšiu tu preň mám," babka ukazuje lízanku uloženú na hrobe, ktorý akoby stelesňoval ruky syna.
A vtedy som uveril v lásku. V ten zázrak, ktorý cíti rodič voči dieťaťu. Láska k sebe samému, lebo dieťa je časť teba. Láska k niečomu čistejšiemu. Láska k zmyslu života. Láska, ktorá je večná. Láska verná. Láska, ktorá nesmilní. Láska ktorá je silná natoľko, že privádza k šialenstvu. Láska, ktorú nemôžem pošpiniť krvou! Láska k môjmu nenarodenému synovi!