Miesto snov

Okolitým ľuďom je divné, keď ma vidia prechádzať sa na cintoríne.. Hovoria si: „Také mladé dievča a už rozmýšľa nad takýmito vecami.. Kam tá mládež dnes speje..“ pokrútia hlavou a tým to celé ukončia. Ale predstavte si.. Nie je to krásne? Sedieť na lavičke, keď jemný vánok pofukuje vo vlasoch a ty načúvaš štebotu vtákov, cítiš vôňu trávy a máš zvláštny pocit.. Pocit, ktorý sa nedá opísať jedným slovom.. Je to niečo veľké. Mrazivé, no pritom ukľudňujúce a lákavé. Nachvíľu vnímaš inak, ako keď žiješ normálny život plný zhonu a stresu.. Máš v sebe pokoj a myslíš len na to, čo sa stane po TOM.. Prelom dvoch rôznych svetov. Tí, čo sú tu, už presli tým, čoho sa my tak bojíme, čo je nám neznáme. Cítim, ako sa na mňa usmievajú. Ako ma cítia a ja cítim ich. Vietor. To sú ich slová. Ich nádychy. Preč sa tu ľudia len tak prechádzajú? Hľadajú pokoj. Pokoj, ktorý môžu nájsť iba na tomto mieste. Miesto pokoja, snov., túžob. Rozprávame sa s nimi a ani o tom nevieme. Ten, kto chce, cíti ich a oni ťa privítajú vo svojej tichej záhrade. A môžeš kedykoľvek odísť. Ale ty nechceš. A ťahá ťa to sem znova. Ten božský pokoj. Boli takí, aký si teraz ty. A zmenili sa. Duše z neznáma.