Vraj nádej umiera posledná

Náreky slov skryté,
ako v mušli perla,
ako príval mora bez soli,
ako piesok rozpustený medzi stovkami rias.

Nádej, čo sotva uhasína,
ako posledná z vyvolených,
ako dych sviečok v slepej izbe.
V plápolajúcom tichu,
ária nočných lámp sa rozvidnieva,
aby zachytila čísi obrys neznámi..

Nie si to ty,
a vraj časomiera medzi nami neumiera,
ja čakám márne na tvoj obraz vysnený.