Dážď

Kvapky padajú na tvoje okno,
stojíš bezhybne, akoby si bola jednou z nich,
splývaš v daždi,
premočená sa leskneš
a tie tóny čo mi hrajú v hlave,
bez teba nepoznám ich verš,
ako keby sa slnko dnes objavilo len na okamih,
na oblohe oblaky, také čo mi Ťa núkajú upršanú,
a Ty nie si so mnou,

bez teba sám s predstavami, len tak si prším,
myslím na tie mokré šaty ako ťa objali celú ,
a bez teba píšem báseň o daždi
a vo mne píše dážď báseň

Chytím sa tvojho portrétu,
a v olejomaľbe ho rozpijem slzami
a dážď mi povie,
ako som Ťa veľmi ľúbil a ako mi veľmi chýbaš,
aj kruhy rozbijem v mláke plnej sĺz
a dážď mi povie...povie, čo už dávno viem.

V mokrých šatách chlad zohrejem ,
city hrejú, skryté pod mokrou pokožkou,
a srdce si hrá tú upršanú melódiu,
ja počúvam tú hru na bicie.
A oči zase nedokážem oklamať,
tak ako predstavy, ktoré sú ako skutočné,
keď prší.